Poviedka s hviezdičkou

 I. PREDPOLUDNIE /Al Duhá/

 

Zlom nastal kvôli Báre. Niekoho vydesia sny o tancujúcich fixkách či laptopových motýľoch, iný sa zľakne, keď nadránom vysadne na koňa a snaží sa mu uviazať kravatu. Ja som sa obrátil, pretože ma zo sedla vyhodila žena.

Riaditeľ Vodný nám pri nástupe povedal, že najvzácnejšou komoditou na svete je čas. Tu bude naveky najväčším prekliatím. V záverečnej dekáde pred dovŕšením štyridsiatky mi nečakane zrušili angažmán a do správy – prepitujem zo žartu – uviedli: Zbohom, štetka! 

 Bez akéhokoľvek pocitu viny som sa otočil a skôr ako som stihol odkráčať, tupohlavec vynovil starú vyhrážku. V Inocent Paradise – v spoločnosti s rozkošou oslávenou – prebieha všetko nanajvýš osobne. Päť rokov zo života som odklikol, akoby som tu nestrávil ani noc. Pochytil ma šialený hlad.

„Mami, váš šéf by pôsobil istejšie, keby nosil nohavice. Alebo terchovskú valašku!“ ľahkomyseľne som si uťahoval z chlapíka na kríži ,čo roky visel v predsieni. „Pochop, s ľuďmi sa nedohodneš!“ Bára sa pošepky modlila. „Judaizmus, kresťanstvo, baháizmus či zoroastrizmus... Ver mi. Jedná sa o duševné poruchy, ktoré na nositeľov ušili búdu a na šíriteľov ostnatý drôt! Už filozof Bertrand...“ vysvetľoval som a Bárinka – disponovala nevysokou šikovnou postavou – sa prežehnávala. Popritom ukladala šatstvo do kufra veľkého ako nílsky krokodíl. Skutočnosť, že ma kvôli božej láske opúšťa na celých šesť mesiacov...

 

„Zaujíma ťa vôbec, čo prežívam ja?“ opýtal som sa pre istotu po sto druhý raz.  “Nie, predstav si, že neviem!” vyštekol som a zaklincoval za tým amen. Na chodbe som sa zaprisahal, že ak odíde, konvertujem na islám.

Dotykový telefón odrazu zakvílil a na displeji zobrazil správu. Pod fotografiou bolo napísané: Úžasný je ten, kto nakŕmi hladného a pozdraví známeho aj neznámeho spolubrata. 

Zaostril som zrak na nie príliš kvalitný obrázok a keď som to rozpoznal, telefón mi vypadol z dlane. Zovrelo mi hrdlo a zamdlel som.

 

 

II. VIDENIE O ČLOVEKU /Al Insán/

 

V štíhlej čakárni sa prechádzam ako čierny bocian. Chvíľu si zvykám na mladé telo. Pocítim vtáčiu ľahkosť, akoby mi z kostí vybrali železá a z úst vyťahali zúbky času aj minulosti. Zobákom párkrát klopnem o dlažbu a niekto sa zasmeje. Vo vnútri sa neteší. Kto sú títo ľudia? 

Starší muž v poľovníckom odeve sa opiera o barlu a  škaredo na mňa hľadí. Vystrie pravú nohu. V kolene mu praská ako v moste. Roky čušal doma s deťmi, potom vyceril vlčie tesáky a už nikdy nestočil chvost. Vytiera si slzu. V diaľke zazrie jeleňa, vznešene sa prechádza po jazere utkanom zo stratených nití. Viem, mužova sovia duša nenachádza úkryt. Hniezda sú omnoho zamrznutejšie, než vyzerali v mladosti. Zajtra ho utíši hlboký les. Zazrie vysokú a zastrelí sa.

Podídem k lesklému pánovi pod oknom. V pachu jeho pokožky zachytím nejasnú myšlienku. Prikladá si pod bradu husličky. Pohybom sláku zisťuje, koľko nehy sa do nich zmestí. Včera tie husle ukradol. Fajčil, klial, zadúšal sa od smiechu. Hráva už len v sliepňavom domčeku na samote. V komore schováva úlovky od obetí.

Žena stvorená z modrín okolo úst. Napadne mi – žardia črevná. Nedávno som ju videl u nás v obchode. Pri balenom ovocí pôsobila ako sušená rybka či uhorka. Za ruku držala dieťa a druhou ho udrela do tváre. Bum – bum. Na zadku nosí vytetované meno Peter. Len mužova studená ruka a mamina teplá polievka dávajú zmysel. Žmúri ako bytová mačka, očami krúži po kolotoči spomienok. Spomienky drevenejú a drevo bude zapálené. Terezka zatiaľ u starých rodičov spí v tichu pred búrkou.

Kde som sa ocitol? Hodiny so sobím parožím ukazujú pomalší čas.

Prikvitnú svalovec pestrý s podenkou bez blany. Mladík miluje viac Slnko ako Mesiac, slečna si zubami – nechtami stráži postavu z ľanu a bavlny. Kýchne a miestnosť vyzdobí úsmevom. Jej alabastrová pleť presvecuje mužom kosti. On má problémy z oslnenia a ona s krídlami. Na čelách nosia vláknom napísané – som divá hus, si Nils Holgersson.

Na listnatom linoleu poblúdil mravec. Nechcem mu ublížiť, ale keď sa k nemu zohnem, vsúknem ho zobákom. V pažeráku ma hryzie, vnímam jeho hlas.

„Voláš sa Barnabáš, si syn útechy. Nebuď tým, ktorý o planétu posmievačov škrtne zápalkou a vyhodí ju do povetria. Nebuď tým, ktorý ju vyzbrojí a dá si bojové meno. Nebuď tým, ktorý počuje vzlyky zo záhrobia a radostný smiech premieňa na kvapky jedovatého blenu!“

Cez mravčie oči uvidím, že človek tu nenájde zmierenie.

 

III. JASNÝ Dôkaz /Al Bajjína/

Bože, aký som lúzer. Báááá-bráááák! Vierolomne zmažem aj mandalu. Pred mníchmi z Tibetu sa v tichom zdesení objaví čínsky drak s kosákom a kladivom a predstavte si – oni si kusnú do jazyka! Svätý Krištof!! 

Preberám sa z mrákot a najradšej by som mlčal po zvyšok života. V dobe reálneho pesimizmu sa ľahko chytím tabakovej slamky, kalichu horkosti či vínneho nápoja Šángri Lá. V Kašmíre vraj drvia minúty na prach a presýpajú ho do ďalších životov. V civilizovanom svete máme iba jeden – večne netrpezlivý.

O deviatej večer sa rozhýbem a bez výstroja navštívim lezeckú stenu. Inštruktor Krištof neželá pokojné ani bohvieaké sviatky. Ignoruje ma.

„Bradu máš jak Bimbasára!“ zahuláka na mňa Jerry, majiteľ lezeckého lokálu, spoza baru. Špunti z detských krúžkov pištia a nezavrú drzé chlebárne.

Vyjdem o poschodie vyššie. Na bouldrovke sa lezie bez lana. Lezci padajú na robustné matrace naprieč vôňou marihuany a plazivá indická muzika podfarbuje atmosféru pohody. Magnézium sa trbliece na prepotených pokožkách. Stále žasnem nad vytrvalosťou a silou novodobých bojovníkov, ktorí porážajú strach. Mnohých poznám od školy. Viacerí chýbajú. Ostali myšlienky, cesty a biely prach... Takmer ako v Tibete.

 

„Čo ty?“ opýta sa maskot Tibi a vyštrbí môj zamyslený pohľad.

„Ále...“ odpoviem. „Nie je mi do reči...“

„Ákó v prácí?“ naťahuje slabiky až to píli uši.

„Prepustili ma,“ prinútim sa do odpovede. Tibi je Ganéša, zberateľ trávy. Muž s tričkom U.S.ARMY. Inak správny chalanisko.

Kvôli dlhoročnej závislosti na alkohole trpí ataxiou a kadečím iným. Raz si škaredo rozlámal členok a keď sa vybral zapiť péenku, zasadrovali mu aj druhý. Dva mesiace prichádzal do krčmy na invalidnom vozíku.

„A čo ty?“ zopakujem zo slušnosti Tibiho patentovanú otázku.

„Mné sá príhódílá šiáléná véc!“ počechrá si Tibi vlasy, Sú strapatejšie než zvyčajne. Myslel som, že teraz nepije. Kedysi poslal lezeckému klubu kartu ako z rekreácie. Naľavo pod nevkusným prezidentom stálo: Slnko svieti, voda láka. Postavil by som aj snehuliaka. Na Horehroní Prednej Hory. Na zámočku lesom obklopený. V zlatej klietke si tu čviríkam. Čakám na deň súdny. Kedy ma stadiaľto vypustia. Škôlka v prírode pre dospelých. Horám zdar! TíBí  

Nahádzať tam STOP-ky, hotový telegram! Pohľadnicu sme pripichli na nástenku vedľa oznámenia o kamarátovi. V Tatrách sa lezie až do neba.

 

„Tibi, bolí ma hlava. Keby to mohlo počkať do...“ nešpecifikoval som termín. „Ver mi, dnes by som najradšej niekoho zabil!“ Dúfl som, že drsné slovo Tibiho vyplaší a odšmotká sa niekam inam. Nestalo sa.

„Chíchí! XíXí!“ smial sa tibiovsky, až sa skoro posíkal.

„Smrť je veselá, však?“ pokarhal som ho, ale aj mne ťahalo kútikmi. Zvončeky necinkajú veselšie než Tibiho detský smiech.

„Tibino!“ prehovoril som otcovsky. „Videl si už zomrieť človeka?“ Chichotanie zoslablo. „Pred piatimi rokmi sa zrútila pod masívom Mont Blancu moja sestra a mne museli operovať tibiu a fibulu. Veď vieš, odvtedy neleziem...“

„Héj héj,“ zvážnel Tibi a zahľadel sa do zeme strašne hlboko.

„Skončil som s advokáciou. Nemohol som obhajovať, pretože sám som cítil vinu“ chytil som Tibiho za vajcovité plece, „a moju mamu odvtedy volám Bára. Ako sestru...“ Tibimu vyhŕkli slzy. Ruky držal vystreté pri tele. Začínal sa dusiť a húkal ako poškodená siréna. 

„Já sóm... já sóm...“

„Tibi, čo je?“

„...já sóm jú...“

„Čo si ju?“

„...zábíl,“ zachrčal a podlomili sa mu kolená.

 

Veru. Tibík dotibíkoval na prahu požehnaných Vianoc. Jeho existencia roky pripomínala mucholapku na problémy, ale vražda? Môj zdecimovaný rozum odmietal prijať zlé tušenie. Ťahal som Tibiho dolu schodmi a narazili sme na Jerryho chrbát vytesaný zo žuly.

„Parobci!“ otočil sa Jerro ako vežový žeriav. „Lupneš so mnou kalíštek?“

„Džeri, dopiči, niečo sa stalo...“ Tibi sedel bokom na pohovke a zatvárali sa mu oči. „Je na tabletkách? Alebo veľa pije?“ ukázal som na rozcuchaného. „Pretože pred dvoma minútami z neho vyliezlo, že niekoho zabil!“ pretisol som cez zuby a husia koža mi naskočila šiji. Jerry zbledol. Zahodil štamperlík aj priateľskú náladu. Všetci sme vedeli, že s Tibim občas lomcujú stavy, počas ktorých je nielen agresívny, ale aj nebezpečný.

„Čo si urobil?“ vyskočila päťdesiatštyriročná gorila šľachovitých svalov a Tibiho telo vzniesla do vzduchu. Tibi sa rozhodol brániť. Zo všetkých síl švacol tatranskému horalovi päsťou do plešiny. Apropo, zlomil si dva prsty.

Vôkol sa zhluklo lezecké osadenstvo. Jediný Krištof nabral odvahu vydrapnúť Jerrymu jeho korisť. Strapaté vajce sa pritom rehotalo tak nahlas, že sa v ňom zrejme prebudilo niečo z minulého života. Policajti dorazili o polnoci. Verte mi. Na zelenobiele auto snežilo, ako by ma čakal výlet do hôr na chalupu.

 

*

„Vážená porota, vaša excelencia, ctení mešťania!“ vzhliadol by som pod vlajkou s hviezdami a pruhmi smerom k Najvyššiemu. „Kto z nás nezatúžil zniesť blížneho zo sveta? Sám Mojžiš zabil!“ Pravda, v našich podmienkach obhajobu postavím na zvrátenosti rozvrátených rodín. Zbabelo vytiahnem otca ako koreň zla. Posmešky, parohy, dlhy, bitky, sarkastický zobák, pomätenosť. Moja reč zapôsobí veľkolepo.

 

Zastupovanie pána T.B. pred súdom prebehlo ako po masle. Senátu predsedal deduško, ktorý pracoval ešte v stredovekom súdnictve. Keďže našu metropolu nezvolili za európske hlavné mesto pravdy, obžalovaný trpel citovým defektom aj psychickou poruchou. Mamičku našťastie nijako zvlášť nedogniavil. Na vianočných trhoch požil liter medoviny a zháňal Čárlího, dílera snehových vločiek. Bez peňazí sa dotmolil na urgentný príjem, kde vyše troch desaťročí oddane slúžila Mária.

„Mámí!“ zavyl a búchal na dvere s nápisom Neklopať! Vykukla nízka sympatická žienka. Zhovievavo a trochu skormútene sa usmiala. Skôr než stihla vykonať rituál s príspevkom na čajík, rozkašľala sa. Ľavou rukou Tibiho pohladila a snažila sa ho upraviť. (Schytil ju za plášť a vrieskal:) Iba ju nedbalo sotil a („Tý kúúúrvááá!“) vyčerpaná zdravotná sestra počas letmého pádu nešťastne zachytila vyhrievacie teleso (Jebla lebkou o radiátor a bolo po nej). Pomliaždená hlava, vypadnutá protéza. Plná čakáreň svedkov. Hotová katastrofa!

Tibi zutekal ako tučniak s nesprávne nastavenými chodidlami.

 

Kto z nás je neoblomný? Kto nezlyhal v zúfalstve? Tento abstinujúci krehký muž poľavil (spáchal zločin pod vplyvom návykovej látky), lenže v trpkej osamelosti a počas dňa, kedy prišiel na svet náš Spasiteľ... (a podobné táraniny.) Vďakabohu, že som sa ocitol na mieste činu. Poľovník je pasé, cigán za odmenu nič nevidel, týraná ženská rada prikývla a párik zo Škandinávie... Kto je ale kameňom bez viny?

 

IV. Zmŕtvychvstanie /Al Qijáma/

 

Ak budeš chcieť, vykročíš na cestu k Pánovi svojmu...

„Priznávam, neznášam deti,“ uhýbam pred jej uhrančivým pohľadom. Už tri mesiace ma verbuje do pomocného personálu v Jube.

„Ty si zdravotníčka, ale kto som ja?“ Sudička Lachesis nateraz ochráni sudánčatá pred Teodorom Bocianom. Ježišove organy neprehlušia hlas muezína...

Tam, odkiaľ mi poslala fotografiu rodiny s hlavičkou novorodenca zastrčenou späť v matkinom lone, z ktorého trčí rozstrapkaný krk a otca so zvyškom potomstva ukameňujú... 

Ale v Midnight Snow – najkúlovejšej kebabárni v centre – nájdete úctivého majiteľa. Priletel zo Štokholmu a v mene Aláha konajú s manželkou Barborou kresťanské skutky. Volá sa Håkan al-Bára, pre zákazníkov Čárlí...

Chuderal. Pol roka čmárala roztraseným písmom denníkové zápisky a snažila sa na osemnástich pokrčených stranách dokázať, že sme Božie deti. Ak sa nevráti, prisahám, konvertujem na islám.

Mám hlad. Kŕmim sa vznešenými úvahami o cynizme bez súcitu, o radikalizme, o prekliatych, tupých, bezohľadných, sadistických, skurvených netvoroch.

25. december hovorí: Dôveruj – On nerád kričí. On je domáci kozub, rodina, neformálny vzťah, teplo domova. On značí rešpekt, detail, zrak a ohľady. On znamená slušnosť, poriadnosť, váženosť, bezúhonnosť, poctivosť, čestnosť a noblesu. Tak neváhaj a začni sa učiť. Lebo bez Boha je život dlhší ako nič – je ničota...

 

*

Krištof vyzerá ako ozubená pouličná lampa. Vyžaruje z neho svetlo. Je mojím najvzácnejším priateľom. Zlomové chvíle aj pozemskú večnosť sme prežívali na jednom lane. Spájalo nás puto, o ktorom sme si mysleli, že ho nič nedokáže nalomiť.

Ahoj, Krišty! Šiel by som s tebou až na kraj sveta... Tvoj T.B.

Objednávam si pizzu. Zo svedomia nestihnem odliať ani polovicu, a Krišty odpíše: Choď do paroma, ty psychopat!

Veru, milá Bára... 

V blízkosti vlkov musíme byť opatrní. 

Spoznáme ich v snehu podľa stôp?