Otčim vlasti

 

Zvážený súdruh „doktor“ Voloďa Mocižrút!

Blahoželám k VÁŠMU záverečnému prejavu v skazenom slovenskom éteri a veru niet čo

dodať, ani ubrať. Len poznámočku na okraj a azda – vari – snáď tri páry postrehov na okres.

Tuším, že zo spoločenského hľadiska ste doposiaľ morálne nevyvinutý a právne impotentný

barbar, ne-nažratý otec nešťastných obetí a vdov, tučná matka kostlivej demokracie,

starnúci ujec žobravého štátu s holým zadkom, ste prosto skvelý dedko – luhár. Z ľudského

pohľadu trpíte cirhózou srdca, slabošstvom a vnútornou prázdnotou. V päťdesiatych rokoch

by ste samozrejme spĺňali všetky predpoklady stať sa silným a besným prezidentom a

Klement Gottwald by bol oproti VÁM iba opitou atrapou bez štipky fantázie. Lenže labuť,

krúžok, palec, strieška...

Nevidíte, nepočujete, rozprávate. Mohol by s VAMI prehovoriť Gándhí, apoštol Pavol alebo

osvietený Osho. Prvého by ste ponúkli skyvou chleba a potom mu ju nasilu natlačili do huby,

druhého by ste uklamali na smrť a starčeka s bradou zaprisahali, že pozatvára kresťanské

svätyne a otvorí si u nás pobočku Harley Davidson.

Kto sa však má za VÁS obetovať? Kto by VÁM bol dosť dobrý? Oheň Jana Palacha? Svätá Krv

Syna Božieho? Neviem, koľko ste mali rokov, keď ste sa upísali diablovi, ale myslím si, že na

poslednom súde si spomeniete na ten deň. Tiež nechcem hádať, či VÁS ako chlapca mlátili

kutáčom a nechávali kľačať v kúte, ale môjho otca a jeho dvoch bratov áno. A keď

vyrástli, neudávali, neunášali, nezabíjali, nekradli.

Môj otec Štefan sa na prelome 70. a 80. rokov „iba“ ocitol na dva roky v Leopoldove ako

politický väzeň, ktorý slovami a činmi bojoval za slobodu a demokraciu, hoci bola ešte

v nedohľadne – vtedy ho takí ako VY prenasledovali a posadili medzi vrahov. Už od detstva

ma otec upozorňoval na šíriacu sa lož a nenávisť počas VAŠEJ vlády, na strach prameniaci

z hĺbky smutných duší okolo VÁS.

Mojou obrannou reakciou vždy bol a bude smiech – na vás som sa celkom dobre pobavil –

ale u krehkejších pováh môže dôjsť k zhoršeniu zdravotného stavu. Moja mama sa z VÁS

s prepáčením povracala a dva dni nemohla jesť.

Vďaka Bohu, mnohých už nijako zvlášť nezaujímate, ani ďalej netrápite. Nevidíte,

nepočujete, vysvetľujete... zlo spred dvadsiatich rokov. Ale ja VÁM hovorím – 20, opakujem

dvadsať!!! hodín denne tu pod našimi oknami chodia a načahujú sa ľudské bytosti do

1kontajnerov – starci, ženy a deti – ktoré do smetných nádob lezú a padajú ako medvede

alebo mačky. Vravíte, vraj nemáme nič iné na práci ako VÁS.

Dnes píšem za seba a za ľudí zo svojho okolia, s ktorými s láskou a pokorou vystierame ruky

na pomoc blížnym, chudobným, chorým, dôchodcom a bývalým väzňom: Dúfame, že raz niekto

pomôže aj VÁM, pán Mečiar...

P.S. Ešteže vlastníte priateľov v zahraničí. S pokojným svedomím hlásajte v Minsku Dejiny

chrapúňstva a úderov pod pás. Zatiaľ pre VAŠE „dôstojné ruky“ okrem iného navrhujem tri

nižšie boľševické vyznamenania – Rudolfov zlatý stromček, Cenu o najkopnutejšie gule a

Červenkavú plaketu Jožka Ráža. Nech VÁM šumne hrajú – Auf Wiederweinen, Herr

Schwerter...